Každú nedeľu

Tisíc ročné múry zámku pomocou vetra rozpovedali svoj príbeh, no nikto ho nechcel počúvať.

Až jedného dňa si prišiel ty, spasiteľ tých múrov, ochranca príbehov, chápavý, láskavý, zabudnutý.

Načúval si, reagoval na jeho slová, kritizoval, plakal, hrešil a preklínal.

Príbeh tisíc rokov dlhý si si vypočul celý.

Dojal ťa, nahneval, skoro ťa zničil.

Príbehy lásky, nevery, vraždy či zrodenia.

Démoni, anjeli sa premávali po jeho chodbách.

Príbehy z ktorých šedivejú vlasy a príbehy, pri ktorých sa nedokážeš prestať smiať.

Príbehy po ktorých neveríš, že sa ešte niekedy smiať budeš.

Tie všetky si vypočul, tie všetky si prežil.

Čas za múrmi zámku zostarol, no ty ani o deň starší nie si.

Pamäť si stratil, no jazvy ti zostali. Vlasy máš riedke a šedivé.

Tvár máš mladú ako pred tisícmi rokov, no pohyby starca.

Vráskavé ruky sa trasú do rytmu ktorý udáva tvoje večne mladé srdce.

Ten zámok ťa rozpolil. Si polovičný muž, polovičný človek.

Spíš pokojným spánkom, ktorý ti závidím.

Ráno nenávidíš všetkých a všetko a večer si nevieš spomenúť prečo vlastne, a líhaš si s láskou.

Každú nedeľu sa vraciaš tam do tých kopcov kde stával ten zámok prekliaty.

Pomalým krokom, opierajúci sa o paličku, štveráš sa na samí vrchol, ruiny okolo teba ťa vítajú.

Sadneš si na to čo zostalo z hlavného schodiska a porozprávaš svoj príbeh. Vždy celý, celučičký.

Kamene, prach, drevo, vosk, tráva tí všetci ťa pozorne počúvajú. Ty to vieš.

Dnes už zámok mlčí, posledné slová boli slová vďaky, boli to slová ktoré ťa budú hriať.

Pamätám si ako si mi vravel, že posledné slová tvojho priateľa ti dali nesmrteľnosť,

dali ti viac ako si žiadal, viac ako si dal ty jemu, viac ako si si zaslúžil.