Svet sa zmenil

Svet sa zmenil.

Zobudil som sa do dňa, ktorý bol akoby na ruby. Noc akoby nechcela skončiť. Mesiac si so Slnkom hodili mincou a mesiac vyhral. Rieky tiekli proti prúdu, niektoré skoro do kopca. Opadané lístie priviedol vietor k životu. Skončila večná jeseň mojich dní. Listy sa vrátili na svoje miesta a žmurknutím oka získali svoju predošlú slávu. V mesačnom svite som zbadal ako zozelenela tráva a pri mojich nohách som zbadal kvietky ako z iného sveta- z nejakého zabudnutého.Vzplanuli ohne, ktoré ma vytrhli zo sveta úžasu. Zrazu som vedel čo sa deje. Deň vzplanutia, deň ktorého sa bál každý. Všetci čítali riadky zoslané smútkom. Každý pozná tú knihu, knihu v koženom obale. Ten čo tie riadky čítal pozorne, vedel čo má robiť. Osud bol spečatený, skončil čas, ktorý nám bol daný. Nasleduje už len hranica, ktorú musíme prekročiť. Nič iné osud neprináša.Buď ber alebo ťa donútim. Skláňa sa usmievavo predo mnou. Nohy sa pohli vpred. Prechádzam sa svetom, ktorý zbadal, že je čas skončiť. ohne sa pustili do upratovania. Rad radom pálil pomníky minulosti. Príbeh za príbehom strácali svoj význam. Tráva sa premenila na popol. Vzduch získal zápach síri a blížiacej sa temnoty. Bubny prerušili svoj večný spánok a začali udávať moje, naše kroky.Jediné miesta, ktoré ostali bez dotyku, boli miesta, ktoré si celú tú dobu uvedomovali čo príde a tak sa na to svedomito pripravovali. Nikto si však neuvedomoval význam tohto faktoru aj keď ho všetci poznali. Utvorili sme rad zatratený a obmotali sme celý svet a dúfali že sa nám nestratí pod nohami. Stáli sme tam bez pohnutia. V očiach nám svorne žiaril strach. Rad sa posúval pomaly a koniec bol v nedohľadne. Po stranách stáli svetelné tabule a dávali nám informáciu, že od tohto miesta je to k hranici 28 dní aj šesť hodín. Podľa dĺžky radu som usúdil, že na tom nie som tak zle. Noc nezačínala ani nekončila. Mesiacu sa tak jeho vláda zapáčila až nakoniec vyhlásil vojnu Slnku, vojnu, ktorú nemohol prehrať. Spánok odišiel na druhú stranu bez čakania v rade. Postavil sa k svojmu pánovi, ten ho pochválil za neoceniteľné služby. Potom sa spánok otočil a išiel si nájsť nejaké miesto kde by uľahol k odpočinku kým ho pán opäť nepovolá do svojich služieb.Dni sa míňali podozrivo rýchlo a ja som v tom stratil prehľad. Opustený a sám uprostred všetkých a všetkého. Chcel som vedieť či niekto dokáže myslieť aj na niečo iné ako na to čo ho čaká. chcel som vedieť či niekto z tých čo poslušne stoja v rade myslí na svojich milovaných, na domov, na svoje lásky. Moja myseľ bola plná smútku no z budúcnosti nie minulosti. Ani neviem či by som chcel zbadať pred sebou minulosť. možno by bolo lepšie keby nikto na minulosť ani nepomyslel. Odsúdenec by nemal sám seba týrať pred vykonaním trestu. Už teraz to s ním nevyzerá rúžovo. To je ako v ťažkých časoch hovoriť o príčinách smútku. Kopanie do bezvládnych. Niekto mi asi čítal myšlienky a okolo nás sa rozostúpili stráže a začali nás bičovať. Keď sme sa nechceli týrať sami tak nám v tom pomôžu. Bolo to ako kopanie do človeka v bezvedomí. Vedením, že som to na všetkých privolal ja, stratil som možnosť nemyslieť na minulosť. Trpel som viac než ostatný, aspoň som mal ten pocit. Nohy ma už nedržali. Bolo to niečo iné čo ma uchránilo pred pádom na kolená. Cítil som to v celom tele. Od tejto tabule je to 20 minút do konca. Som na rade. Predo mnou už nestál nikto. Len brána z čierneho kovu, ktorá sa svojimi hrotmi zabodávala do mrakov. Čas uplynul. Za bránou sa ozval hlas. Poznal som ten hlas ale dodnes nedokážem povedať komu patril. To čo sa dialo potom nedokážem popísať správnymi slovami, viem vám len povedať čo som cítil. Známi hlas ku mne prehovoril.

jemne sa hýbu, jemne stúpajú

mŕtvy znova precitnú

To čo zo mňa ostalo sa bolestivo strácalo. Začal môj rozklad.

so znetvorenými rukami a mokrými dušami

jemne vzdychajú pri uchvacujúcom pohrebe

Strach, temnota a žiaľ ma ohlodávajú až na kosť. Stráca sa význam slov

Kto vyzval mŕtvych k tancu?

Bola to mladá žena čo sa učí hrať pieseň prízrakov pod krídlami svojho dieťaťa?

Bolo to divoké dievča?

Bol to sám duch svätý, koktajúci, smejúci sa, podivný a priateľský?

Duša sa prediera von, preč z večného žalára. Snaží sa opustiť moje telo. Chce sa vrátiť do ríše prízrakov odkiaľ bola vytrhnutá a uväznená vo mne.

Povolal som ťa aby si posvätil zem.

Povolal som ťa aby si oznámil smútok, padajúci ako spálená koža

Volal som ťa aby si si prial možnosť

Jasať ako nové monštrum

Mŕtvy mi uvoľňujú svoje miesto. Vstávajú z hrobu a každý z nich mi ironicky ponúka to svoje. Ohlodaný na kosť si líham do prvého hrobu, ktorý nájdem. Neviem sa dočkať konca. Nič iné mi už aj tak nezostalo. Truhla sa začína uzatvárať a v tom sa hlas ozve ešte raz. Znelo to posmešne, akoby sa mi smial.

A teraz ťa volám aby si sa modlil

AKO! Pýtam sa zúfalo a nahnevane. Ako sa mám modliť? Ako to mám urobiť potom všetkom čo si mi spravil, potom všetkom čo si mi vzal. Kričal som čo mi sily stačili až som si uvedomil čo znamenal ten výsmešní tón v poslednej ľudskej vete. Bol to len vtip. Rozlúčil sa vtipom, ktorý ma bude desiť celú večnosť. Fakt pekné od neho. Popravde som si nič iné nezaslúžil. Môj život bol len vtip niekoho iného.